Kamaráti

Autor: mojtik

Keď som otehotnela, ani na chvíľu som nezaváhala.Vedela som že to bude dcéra. Pracovala som na mieste, ktoré nebol vhodné pre brušku a tak som si vybavila Pn, aby som sa mohla venovať "nám" bez stresu a nervov. Môj priateľ ma vo všetkom podporoval a tak na rad prišli knihy, vychádzky do hory a prosby o pomoc našich neviditeľných kamamrátov. Počúvala som klasiku a pri tej som zvykla aj žehliť. Jednéh dňa si tak žehlím a pozrem medzi dvere"mi šibe?" hľadím na niečo fialové, priehľadné, vyškiera sa po mne .Má krásne oči a veľkú čiaplu. Sadám si na stoličku, "však toto je škriatok" Pozeráme po sebe. Vôbec sa ho nebojím, som rozčarovaná,je nádherný. Kamamrát škriatok sa otáča a mizne v stene. bežím za nim , "neutekaj!" Prosím ostaň ešte chvíľku. Nič.
Prešlo pár dní, a môj nový kamamrát zase vo dverách. A takto sa zjavoval a odchádzal celé tehotenstvo. Mala som radosť, lebo som vedela,že ma chráni. Sem tam prišli dvaja, kukli a odišli. Brala som ich ako súčasť domu. Kamaráta škriatka som videla naposledy na vianoce. Po vianociach sa nám narodila dcéra a pri postieľke škriatkov vystriedali víly.