hyperaktivita alebo "živosť"?

Ako máme rozlíšiť či ide o "živosť" alebo hyperaktivitu?... Udržať ju chvíľku v kľude je dosť ťažké... čítaj diskusiu...

druhý pôeod po prvom cisárskom reze

Dobrý deň, 20mesiacov po mojom prvom pôrode cisárskym rezom sa nám narodí druhé mimi. Chcela by som rodiť... čítaj diskusiu...
...naučte sa učiť krásnym zážitkom priviesť na svet a vychovať dieťa... čítajte viac v článku a pozvánke tu...

Takto sme rodili my- ja , môj Vladko a naše bábätko

Autor: ivasi

Predpokladaný termín pôrodu bol 2.11.2008, ale naše mimi sa rozhodlo prísť o týždeň skôr. V stredu som ešte bola v poho u mojej dokynky v poradni. Doslova sa mi tam "pošprtala" a v piatok mi odišla hlienová zátka. 26.10. v sobotu ráno cca. o 4-tej som musela ísť na WC a keď som si ľahla späť do postele, pocítila som zvláštny pocit v podbrušku...taký, aký som už dáááávno necítila. "Žeby to bolo ono??? No, baby vraveli, že je to ako manštruačné bolesti...Počkám a ak sa to zopákne budem zapisovať " A tak sa to začalo. Pri tretej kontrakcii som pošepkala spiacemu mužíčkovi, že sa to začalo a mám tretiu kontrakciu. Reakcia môjho Vladíka bola krásna. Rozospatý sa ma spýtal: "A to si ma kedy chcela zobudiť? Keď bude ležať bábätko vedľa teba?" Začala sa zapisovačka. Sedeli sme spolu na gauči, kráčala som, ležala, občas pohopkala na lopte, najedla sa, napila, dokonca som aj ožehlila bielizeň. Na uvolnenie bolestí sme skúšali všeličo, čo sme sa na predprípravke naučili- polohy, vône, ale napr. masáž my vyslovene vadila... Pri každej kontrakcii Vladko dobehol, držal ma za ruku a predychával so mnou. Neboli však pravidelné ako píše "múdra kniha" skákali najprv medzi 15-12 min a neskôr 12-8 9-6. Keď sa večer zrýchlili na každé 4 minúty, rozhodli sme sa ísť do nemocnice. Cesta autom sa mi zdala byť nekonečná- a to trvá maximálne 10 minút- cítila som každý hrboľ . V pôrodnici nás prijali o siedmej večer. Vladko musel zostať mimo a mňa pripli na pásy. Vraj "Polhodinku vás budeme monitorovať a ak je to pôrod, zostanete, ak nie, pôjdete domov" Všetko sa mi zdalo byť také nepríjemné... sestričky, prostredie, svetlo... a to som sa v pôrodnici už bola pozrieť vopred... veď nech viem kde to budem rodiť. A tak ako krásne nám pôrod doma postupoval, sa príchodom do nemocnice zastavil... no čo zaúradoval adrenalín... Počas 45 minút som mala 3 kontrakcie, 10, 13, 12 min. Nič slávne. Pôrodné asistentky so mnou pomedzi vzdychanie vypisovali formulár. Na otázku kde pracuje manžel som chytila také okno... ani na chlapčenské meno dieťaťa som nevedela odpovedať... Lekár ma prezrel a usúdil, že nález je dobrý- 4 cm, ale pôrod nepostupuje... tak mám dve možnosti- zostať tu, alebo ísť domov, dať si nedeľný obed a zajtra sa vrátiť... Tak som so stiahnutým chvostom zbalila svoje veci a išlo sa domov. Cestou v aute som sa samozrejme rozrevala, že chcem rodiť, mať už konečne naše mimi v náručí a mojkať sa s ním. Jediné pozitívum, s ktorým som z nemocnice odchádzala, bolo správne dýchanie. Vďaka asistentke, som už bolesť cítila menej. Vladko sa s celej sily snažil zlepšiť mi náladu a tak objednal moju obľúbenú pizzu. Domov sme prišli o pol deviatej a pizza dorazila o hodinku neskôr. Nešťastná som sa osprchovala, prezliekla do pyžamka a uvelebila na gauči.. V tejto pohodičke sa opäť kontrakcie urýchlili- na každé 3min. Práve som zjedla tretí hryz z tej superpizze s bryndzou a so slaninkou a dostala som kontrakciu, počas ktorej mi praskla voda. Bol to zvláštny pocit... ako keď v podbrušku pukne balónik. Bolo 22:04 hod. Opäť sme sa obliekli a išli. Odhodlaný vrátiť sa domov len v "trojke". V nemocnici nás tento krát privítali s úsmevom a tak potom prebiehal aj celý pôrod. Už som sa ničoho nebála a aj Vladka už ku mne pustili po pár minútach. Pôrodná asistentka, staršia pani sa s nami veľa rozprávala. Pred tým ako mi podali klystír, mi poradila v akých intervaloch sa vyprázdňovať, ako sa potom v sprche masírovať... vraj tým zrýchlime pôrod aspoň o hodinku. "A do pol tretej porodíme, dohodneme sa tak?" To boli jej slová. Všetko som robila podľa nej a fungovalo to. Počas prechádzania ma Vladko stále držal za ruku, pri kontrakcii dýchal so mnou... a stále sme vtipkovali a smiali sa. Pri ďalšej kontrole lekára som už bola na 8cm, takže to išlo krásne. Väčšinu pôrodu som ležala s pásmi na bruchu, ale vôbec mi to neprekážalo... Práve naopak, nevládala som stáť, alebo sedieť. Bolo zapnuté len príjemné tlmené svetlo a väčšinu času sme boli sami dvaja. Už vtedy som si uvedomila aké nepríjemné by to bolo, keby som rodila sama bez Vladka. Mojej obrovskej opory. Po jednej silnej kontrakcii mi asistentka šeptom povedala aby som skúsila nedýchať tak nahlas, ale počúvala srdiečko dieťatka. Najprv som si myslela, že čo sa stará, ale pri ďalšej kontrakcii som si v duchu hovorila "Srdiečko, počúvam ho, srdiečko nášho miminka..."a fakt to fungovalo... tie kontrakcie sa naozaj dali zvládať lepšie. A tak som počúvala srdiečko nášho dieťatka pri každej kontrakcii. Vlastne mi táto pôrodníčka veľmi pomáhala počas celého pôrodu. Bola naozaj zlatá. Dobre sme si pokecali a aj sa zasmiali. Okolo jednej som už bola dosť vyčerpaná, veď som už bola hore 21 hodín. Moje telo, akoby to pochopilo a spomalilo kontrakcie (alebo som to tak možno vnímala len ja) a ja som pomedzi ne driemala. A nielen ja ale aj Vladík. Sedel vedľa pôrodného lôžka na stoličke a hlavu mal položenú vedľa mňa. Pri kontrakcii som zodvihla ruku, on ma chytil a, po skončení mi položil ruku vedľa tela a nechal ma oddychovať. Takto to išlo asi pol hodinku a dokyno skontroloval "stav". Keď zahlásil "Výborne, bránka zájdená" až ma prebralo. Tak mi pichli oxytocín. Z predprípravy som bola zástancom prirodzeného oxýku, ale tam my to bolo akosi jedno...Verila som, že mi pomôže. Asi za 3 minúty som dostala prvú tlakovú kontrakciu...Hneď som pochopila prečo sa nazýva „tlaková“. Mala som pocit že zo mňa vyjde aj žalúdok... "Pán doktor rodíme..." zakričala na neho sestra a išlo to. Zodvihli lôžko, a sestrička mi jemným hlasom pokojne vysvetlila čo a ako- na povel zavrieť oči a tlačiť. A tlačila som odušu... ráno som si našla na tvári samé pehy :))Hlavička vyšla na dva nádychy počas jednej kontrakcie, telíčko na druhú. Bolo 1:57 hod. A zrazu bolo ticho... možno som to tak vnímala len ja... mám dojem, že sa na pár minút všetko zastavilo... otvorila som oči a videla len siluetu nášho miminka, spoza doktora totiž svietilo silné svetlo. Ručičky a nožičky roztiahnuté ako pavúčik. A čakali sme a čakali a nič... "Čo máme???" Otázka ktorú asi nečakali, veď teraz si väčšina rodičov zisťuje pohlavie dieťatka hneď ako je to možné. " Dievčatko, máte dievčatko" "Alžbetka... my máme Alžbetku... sme rodičia, Vladko si tatinko a ja maminka..." Čakala som slzy a nič, len nevysloviteľný pocit uvoľnenia a spokojnosti. O chvíľku vyšla aj placenta a keď bolo všetko OK, prišiel na rad tá (pre mňa)nehnusnejšia časť pôrodu... šitie... Mala som asi tri stehy ale pripadalo mi to, akoby mi dokyno vyšíval krížikovým stehom moje iniciály... hrúza... síce pichol lokálku, ale cítila som aj to čo nerobil... Vyjadrenie môjho muža k šitiu..."Skoro som tam vtedy po ňom skočil, keď som videl ako ťa to bolí" No zlatý obranár. Potom ju priniesli. Maličkú... voňavučkú... našu... a moje prvé slová?? " Aha svokra..." Vážne, akoby som videla Vladkovu maminu. Očká, noštek, jednoducho celá tvárička. Privinula som si ju k sebe, priložila, ale Betka nemala chuť sať, len žalostivo, ako malé mačiatko mraučala. Sestrička z neonatológie ju potom vzala "ohriať". Dostala som náramok, od Vladka asi 154 pusinku a pokyn držať si brucho. Po chvíľke ma Vladko vystriedal a ja som sa uvoľnila. Len sestrička sa ho zrazu pýtala " Je vám zle?". Pozrela som na neho a bolo mi to jasné... zelený ako tráva. Hneď ho odprevadila do kúpeľne... prepláchnuť sa. Celý pôrod sa držal statočne a to patrí k ľuďom, ktorým je zle pri odbere krvi. O chvíľku sa vrátil a bol OK. Poďakovala som asistentkám, pretože som to tak cítila a vlastne stále cítim- veľmi mi pomohli. Na oplátku ma oni pochváli, vraj takýto dobrý pôrod a takto dobre pripravenú mamičku už dávno nemali... dávajú mi 1 s *. Na sále som si poležala ešte 2 hodinky a o 4-tej ma previezli na izbu. Nebola som však schopná zaspať, neustále sa mi v hlave premietali momenty toho dňa. Ráno mi priniesli náš pokladík- Alžbetku- položili ju na posteľ a ja som nevedela čo s ňou... už veľa krát som držala v rukách miminko, ale toto bolo iné...bola taká drobunká a krehunká... ten pocit, že je moja bol zvláštny... Skúsila som ju priložiť k prsníku a ona sa pekne chytila... a potom to už išlo akosi samo od seba. Nakŕmenie, prebalenie, všetko. Neskôr prišiel aj hrdý tatinko a tak sme tam na posteli sedeli traja... unavený, ale nekonečne šťastný...

Uvedomila som si s akými predstavami som do nemocnice išla a koľko z nich sa vôbec nesplnilo a hlavne, že mi to vôbec neprekážalo. Chcela som mať dieťatko hneď priložené na telo, byť s ním celý čas na sále aj na izbe a v reály som vôbec nevnímala negatívne to, že ju hneď odniesli na Apgarskóre, ani že ju vzali zohriať. Dokonca som potom poďakovala sestre na neonatológii, že ma prehovorila, aby som si Alžbetku nebrala hneď prvú noc k sebe.. naozaj som potrebovala spánok.

TNa pôrod som sa cítila veľmi dobre pripravená a dokonca som sa naň tešila a verím, že aj vďaka tomuto pozitívnemu prístupu k nemu bol náš pôrod fajn. Netreba premýšľať nad rôznymi komplikáciami a nad tým "čo ak...", jednoducho brať pôrod ako krásnu možnosť priviesť na svet malého človiečika a s bolesťou, ktorá ho sprevádza sa akosi skamarátiť a povedať si, že je dobrá a a bez nej by to nešlo...eraz, keď už sú to tri mesiace od pôrodu, môžem potvrdiť to, čo mi pôrodná asistentka vravela na sále... "O pár dní si na bolesť ani nespomeniete" Skutočne nech sa snažím akokoľvek, vybavím si len prvé kontrakcie (bolesť ako pri menštruácii)no a to nešťastné šitie.

Prajem všetkým mamičkám-čakateľkám krásne tehotenstvo a nech je ich pôrod aspoň taký dobrý ako náš...Mne sa ten NÁŠ páčil. Moje odporučenie- mať pri sebe niekoho na koho sa môžete spoľahnúť- partnera, sestru, mamu, alebo kamarátku... len nebyť sama.

Nakoniec ďakujem zlatým pôrodným asistentkám a sestričkám na neonatológii v MFN v Martine.

A miláčik... tebe to najväčšie ĎAKUJEM, bol si mojou obrovskou oporou a vlastne stále si... veď koľko krát v noci sa zobudím, a Betuška je napapkaná a už len grgáte a mňa ste nechali pospať... Cmuky cmuk
Iva, 27predýchavanie kontrakcií na fitlopteAlžbetka- 17 minút na svetena sále v prvý deň života- obklopená milujúcimi rodičmipapkáme