Pred počatím

Autor:

Ako som prijala Margarétku.
Keď som sa zoznámila so svojím terajším manželom, vedela som na prvom stretnutí, že patríme k sebe. Trošku ma prekvapilo, že ma hneď upozornil na to, že už nechce mať deti, že už má dve a to mu stačí. Usmiala som sa. Vedela som, že niekde v budúcnosti na nás čaká dieťa. Nič som mu nepovedala, cítila som svoj pocit a stíchla som (veď uvidíme).
Možno to bolo naše dieťa, ktoré nás spojilo dokopy a ja som naplnila jeho úlohu a túžbu prísť k nám.
Kým som otehotnela, trvalo to 3 roky, už sme ani nedúfali a hádajte, kto sa tým trápil viac? No predsa môj manžel. Po svadbe, po zoznámení sa s mojím synom, po tých 3 rokoch spolužitia to bol práve on, kto veľmi túžil po dieťatku. Ja som chcela tiež, ale prestala som sa "snažiť". Mala som 39 rokov, vnímala som, že je najvyšší čas, ak chceme mať dieťa, ale cítila som istotu a pokoj, že dieťa príde v pravý čas.
V rodine sa nám narodili dvojčatá a ďalšie dve zdravé deti.
Dokonca sa manžel stal starým otcom, jeho syn otcom. Darilo sa všetkým naokolo...
Nečakane som musela podstúpiť v tom čase operáciu kolena po úraze. Zákrok bol záležitosťou jednodňovej chirurgie, ale bola som v úplnej narkóze asi 90 minút. Pamätám si na jedinečný "sen", ktorý som prežila počas narkózy. Stretla som sa s našou dcérou, ktorá sa prišla so mnou porozprávať skôr, než k nám príde. Videla som ju ako dospievajúce dievča, s dlhými tmavšími vlasmi, štíhlu a vysokú, s črtami môjho muža.
Vedela som kto je a aj to, že som v narkóze. Objali sme sa a ona si vydýchla, povedalala len, že teraz už môže prísť. Už si je istá, že ju príjmem. Nerozumela som tomu ale jasne som cítila, že niečo medzi nami sa uvoľnilo, vyjasnilo...
O pár týždňov sme sa tešili z výsledku tehotenského testu. Vedela som, že budeme mať dcéru. Cítila som neuveriteľný pokoj a istotu, že všetko bude dobré. Pri prvom tehotenstve som skutočne viac túžila mať syna, nie dcéru. Aj môj muž vedel, že to bude dcéra a tešil sa.
V tej narkóze, počas môjho "sna", sa udialo niečo silné a dôležité medzi mnou a našou Margarétkou. Neviem to vysvetliť, nehľadám reálnu odpoveď. Počkám si, kým bude mať naša dcéra 12-13 rokov, viem, že si "spomeniem".

Na to, aby som našla v sebe ten pokoj a istotu, že všetko príde v pravý čas a bude tak ako má byť (dobré pre všetkých), som potrebovala riešiť problém materstva s Patrikom pomocou regresnej terapie. On ma viedol a pomohol mi na začiatku tých troch rokov zbaviť sa netušených obsahov môjho detstva a v nepoznanej dávnej minulosti, ktoré driemali hlboko vo mne. Až keď som prijala ženu, matku, dcéru sama v sebe, dokázala som prijať našu Margarétku v svojom podvedomom živote. Vedome som žiadny problém ani blok nevnímala. Teraz, keď je Margarétka tu, žijem prijatie seba samej, svojho vnútorného dieťaťa, stávam sa sama sebe matkou a som matkou dcére. Je to neuveriteľne obsažné, liečivé, blahodárne...ako terapia minulého pre mňa a budúceho v živote našej dcéry v momente každodennej reality.
Ajka