Autor:
Ako som sa narodil.
28.7.2005 (štvrtok)
Tak! A dnes som sa rozhodol! Mamina s ocinom sa vybrali do amfika a predtým (ako vždy) si dali v reštaurácii večeru. A tak som si povedal, reku, dám im nejako vedieť, že by som už rád išiel von z bruška, aj keď - povedzme si otvorene - kde mi bude tak dobre ako v maminom brušku??? Tak som im to dal najavo (ako? To je tajomstvo :-)) Tak si teda rodkovia ešte pozreli v amfiku film (mimochodom, volal sa Slnečný štát, réžia Martin Šulík a bol celkom dobrý), prišli domov a okolo polnoci zaľahli do postele. Tak to teda nie, spať sa nebude (to som si pomyslel) a zariadil som, aby začali v noci húkať sirény (asi z Teplárne), keď vypli sirény, tak som zariadil, aby sa zapol alarm na budove dôchodcov a potom ešte susedovie pes sa potreboval vyštekať, tak mi vlastne pomohol. A ocino povedal, že to bolo asi nejaké znamenie a začali s maminou čakať...
29.7.2005 (piatok)
Od rána som sa priebežne ozýval v brušku, že chcem už ísť do toho úzkeho tunela, či kanála (ako to moji kamoši nazvali), mamina to pociťovala ako nejaké kontrakcie, ktoré však boli ešte celkom nepravidelné, a tak to išlo celý deň. Ocino pravidelne kontroloval situáciu cez telefón, aby mu náhodou niečo neušlo... (to keby tušil, že to ešte potrvá, tak by sa tak veľmi nehnal zo Zvolena, kde bol pracovne. Urobil svetový rekord na trase Zvolen-Martin, keby to vedeli v F1, tak ho aj hneď angažujú :-)). Keď okolo 18.00 hod. prišiel domov, mamina už mala všetko nachystané, pobalené aj posledné veci a okolo 20.30 hod. sme sa vydali autom do pôrodnice do Banskej Štiavnice.
Tam nás prijali cca okolo 22.30 hod., bohužiaľ sme sa však museli na noc odlúčiť, vzhľadom na to, že nebol voľný ani jeden apartmán (a dokonca mamina strávila noc na pooperačnej izbe, lebo ani jediná posteľ v pôrodnici nebola voľná, tak plno bolo). Ocino sa pobral hore do lekárskej izby a všetci sme sa tešili na ráno, keď budeme opäť spolu všetci traja...
30.7.2005 (sobota)
Ráno sme boli opäť spolu (HURÁ). Maminu pozrela pani MUDr. (zlatá žena) a oznámila jej, že je otvorená na 2,5 cm (v noci to bol 1 cm). Takže sa jednalo o mierny postup.
Len tak ďalej! Deň prebiehal asi takto: mamina s ocinom pochodujú po chodbe, keď majú chuť, idú do sprchy, kde ocino masíruje maminu, potom zasa pochodujú, spoločne predýchajú kontrakcie, druhá prehliadka u tej istej MUDr. (3,5 cm), chvíľu si mamina pospí, oco zatiaľ niečo nakúpi pod zub, potom zasa sprcha, spoločné predýchavanie kontrakcií, ktoré postupne silnejú, ďalšia prehliadka (5,5 - 6 cm) a všetci sa začínajú tešiť, že to tak pekne ide. Pri 7 cm už rodkovia zájdu aj na sálu, ale moc sa tam nezdržia, lepšie im je pochodovať po chodbe, v sprche...
Pomedzi všetky tieto radosti ešte stihnú žartovať so sestričkami a sanitárkami, poobede opravili (resp. zistili príčinu), prečo nejde tlačiareň u doktorov (chybný zdroj), atď...
Okolo 19.30 hod. odišla mame plodová voda a pani MUDr. sa potešila, že to už pôjde rýchlo... (to keby vedela, že mne sa ešte nechce z bruška von...). Sestričky si tipovali, kedy asi vyjdem, ale žiadna sa netrafila! To sme už boli stále na sále a predýchavali, ocino pomáhal mamine, držal ju za ruku, chladil jej čelo, hladil ju a mamina stále statočne dýchala, aby som mal dostatok kyslíka a bol som v poriadku...Okolo polnoci MUDr. navrhla oxytocín, lebo kontrakcie síce boli silné, ale krátko trvali a nestačili na to, aby som sa dostal von. Mamina najprv odmietla, ale po druhom návrhu od MUDr. privolila a......
31.7.2005 (nedeľa)
HALÓ, už sa deriem na tento svet! Už mi nič nebráni, dvere mám dokorán otvorené, som dokonale povzbudený maminou a ocinom; hoci sa mi nechce opustiť tento krásny priestor, kde som strávil nádherných 9 mesiacov, cítim, že už musím, že už je čas. Ukážte? Už vidím koniec tunela a môj nový svet! Na pohľad to vyzerá celkom príjemne, príjemné tlmené svetlo, prítmie, žiadny hluk, všade vládne pokoj...
No, hádam to nebude až také zlé. A už idem, najprv moja hlava, aha, cítim ocina, že ma vidí, to je skvelé, a zasa kontrakcia a už mám von aj pliecko a šup, už som vonku celý!!!
Je NEDEĽA, 31. JÚLA 2005, 01.25 hod. A SOM TU!!! JA – MATEJ.
Čo to so mnou robia? Sestrička mi niečo odsáva a kadejako so mnou cvičí, však ona hádam vie, že čo. A už som opäť pri mamine, tentoraz na jej brušku, upokojujem sa, keď cítim jej teplo, počujem jej tlkot srdca, ktorý ma sprevádzal od prvého okamihu, stále sme spojení pupočnou šnúrou a počujem, ako sa mi mama prihovára menom a víta ma. Konečne ma môže vidieť a privinúť si ma; toľkokrát si ma predstavovala, ako asi vyzerám a teraz to už vie! A ja viem, že je to moja mamina a vedľa nej stojí ocino a je tiež mnou užasnutný, pozerajú na mňa a sú šťastní...
Po dopulzovaní pupočnej šnúry nás s maminou prestrihnú a ja idem s ocinom vedľa na prvé vyšetrenia, zohriať sa a ocino je stále so mnou a drží ma za rúčku a prihovára sa mi, som pokojný, keď počujem jeho hlas, mám otvorené očká a gúľam nimi po ocinovi.
Dozvedel som sa, že meriam 54 cm a vážim 3,85 kg.
Celkom pekný chlapík, čo poviete?:-)))
Po asi polhodinke ideme opäť k mamine a prvýkrát sa úspešne dostávam na prsník, kde sa mi v pohode za pomoci sestričky podarí prisať a už cuckám...
Teraz budeme na sále asi 2 hodiny sami traja, mamina oddychuje, ocino vedľa nej sedí a tiež oddychuje, lebo má toho celkom dosť, vlastne nespal celý deň a celú noc, mamina ma drží v náručí, cítim jej teplo a počujem srdiečko a je nám spolu tak nádherne...
Po dvoch hodinách mamina rezko zoskočí z pôrodného stola a so mnou v náručí ide opäť na tú pooperačnú izbu, lebo ešte stále nie je voľný apartmán a ocino po rozlúčke s nami odchádza na „svoju“ lekársku izbu, aby si oddýchol a strávil prvé dojmy zo mňa a zo všetkého okolo a už sa všetci tešíme, že zajtra nás už dajú do voľného apartmánu a budeme spolu 24 hodín až do nášho odchodu z pôrodnice.
PS: mama sa so mnou v náručí v posteli ešte dlávi celozrnným rožkom a zapíja to ružovou dojčenskou vodou, no videl to svet??? :-))) Hladoška.
S ocinom 2 dni po pôrode v apartmáne
A dnes ako takmer 2,5 ročný „mixerovam"
